Damaškové nože

Čím je damašková oceľ taká výnimočná?
Výnimočnosť damaškovej oceli spočíva v jej mechanických vlastnostiach a luxusnom vzhľade. V súčasnosti sa z tohto materiálu vyrábajú čepele luxusných nožov, ale používa sa aj na výrobu šperkov a aj iných ozdobných i úžitkových predmetov.

Damašková oceľ má charakteristickú kresbu, ktorá je nápadná, veľmi dekoratívna a originálna pri každom výrobku. Ako už bolo spomenuté okrem týchto estetických hodnôt damaškovej ocele, ktoré na povrchu vytvárajú viac či menej pravidelné vrstvové štruktúry pripomínajúce tečúcu vodu, je dôležité spomenúť, že oceľ má aj výborné mechanické vlastnosti. Nože, meče a iné zbrane či nástroje vyrobené z tejto ocele majú tvrdé ostrie a veľmi húževnatú čepeľ zároveň. Jedinou nevýhodou tohto materiálu je ich náročnosť na údržbu a náchylnosť ku korózii. (Okrem damaskovej oceli vyrobenej práškovou metalurgiou – firma Damasteel AB zo Švédska).

Pravá, pôvodná orientálna damašková oceľ označovaná aj ako wootz, telengana alebo ukku začala svoju históriu písať už okolo roku 300 p.n.l v Indii. Legendy hovoria, že práve v tejto oblasti sa ťažila základná surovina, ktorá obsahovala stopové množstvá volfrámu a/alebo vanádu na výrobu ingotov. Tie sa zrejme vyrábali nanotechologickým postupom, ktorý zostal tajomný, a ani po stáročiach sa ľudstvu nepodarilo ho napodobniť. Výborné mechanické vlastnosti dodávajú pravému damašku duté uhlíkové mikrovlákna, ktoré sú obalené vláknami karbidu železa. Tieto nanoštruktúry, ktoré vznikli v zliatine a na jej povrchu určovali stav a kvalitu materiálu. Táto „kelímková oceľ sa potom vyvážala do obchodného centra Damask v Sýrii, kde sa ďalej spracovávala. Rovnako sa do tohto mesta, kde sa darilo hlavne zbrojárskemu priemyslu, dovážali ingoty aj zo Srí Lanky. Postupom času sa výroba rozvinula aj v Indonézii, strednej Ázii a v arabksých krajinách. Do Európy sa damašková oceľ dostala v rannom stredoveku spolu s franskými, vikinskými, neskôr španielskými a nemeckými rytiermi. Výrobnú technológiu damaškovej ocele doviedli do úplnej dokonalosti japonský výrobcovia samurajských mečov v 13. storočí. Výroba týchto vzorovaných mečov upadala, až sa úplne vytratila okolo roku 1750. Dodnes nie je známe, či to bol dôsledok vyčerpania ložísk rudy, alebo vymretím kováčskych majstrov.

Súčasná (nepravá) damašková oceľ sa vyrába z oceľových ingotov, ktoré sa vyrábajú metódou kováčskeho zvárania. Je to materiál, v ktorého štruktúre sa navzájom vrstvia najmenej dva a viac druhov ocelí alebo aj iných kovov. Napr. tvrdá a zároveň krehká vysoko uhlíková oceľ a pružná mäkká oceľ s nízkym obsahom uhlíka. Tento paket, blok sa zvarí dokopy, následne sa vykuje do dlhšieho pásu, ktorý sa nasekne a znovu preloží. Potom sa opäť zvarí dokopy a vykuje do pásu. Tento zdĺhavý a náročný proces sa opakuje niekoľko násobne, až vznikne materiál, ktorého štruktúru tvorí niekoľko stoviek vrstiev. Mechanické vlastnosti takejto ocele sa zlepšujú s počtom vrstiev, ale pri čo najnižšom počte zvárania. Po naleptaní materiálu tieto vrstvy vyniknú a vytvoria na povrchu kresbu.

Tento vzor sa dá ovplyvniť už aj samotným zložením paketu, ako aj rôznou kombináciou materiálov v pakete, napr. vložením ocelového lana, reťaze atď. Kresbu ovplyvňuje ju aj samotný výbrus, ktorý je buď kolmý na jednotlivé vrstvy (vzniknutý vzor bude paralelný, lineárny alebo vlasový) alebo rovnobežný s vrstvami, ktorého výsledkom je nepravidelný náhodný vzor. Umelým dobrúsením jamiek do damašku a následným vykovaním do roviny, vzniká rosetový vzor. Torzné, točité vzory je možné dosiahnuť vodorovným torzírovaním paketu.

Pri výrobe čepelí sa následne môže postupovať dvomi spôsobmi, a to dokovaním do konečnej podoby alebo brúsením, či sekaním... Obidva spôsoby majú svoje výhody aj nevýhody (množstvo odpadu, kvalita kresby). Konečný povrch čepele sa potom prebrúsi, vyleští a ponorí do leptajúceho roztoku (HCl,FeCl3), v ktorom sa rôzne kovy leptajú rôznou rýchlosťou, čo prináša želaný kontrast, kresbu. Potom sa ešte raz čepeľ vyleští. Na čepeli sa tak vytvorí jedinečná kresba, pre ktorú sú damaškové nože tak vysoko cenené. Mechanické vlastnosti zvarovaného damašku dosahujú takmer takých istých vlastností ako pravá damašková oceľ. Vynikajúce rezné vlastnosti, trvanlivosť ostria a húževnatosť čepele.

Pri výrobe damaškovej oceli existujú aj iné technologické postupy ako len kováčske zváranie. Materiál príbuzný damašku je napríklad aj:

sendvičová oceľ, ktorá má menej ako 10 vrstiev, najčastejšie len tri - plát tvrdej oceli, ktorý tvorí ostrie je vložený medzi dva pláty mäkšej húževnatejšej oceli, ktorá dá nožu potrebnú odolnosť proti zalomeniu.

liaty damašek, ktorý je zmesou viacerých kovov a prísad pomaly tavených v hermeticky uzavretých téglikoch . Táto zliatina obsahuje veľa uhlíka, až 1,5%, a má vysokú tvrdosť a pružnosť.

damasteel je nerezová damašková oceľ vyrábaná práškovou metalurgiou. Pred lisovaním sa striedavo vrstvia prášky dvoch druhov nerezových ocelí (RWL-34 a PMC-27). Po ich zlisovaní sa čepeľ obrába do rôznych vzorov. Vzhľadovo je zhodný s jednoduchšou kresbou pravej damaškovej oceli a popri tom má tento materiál aj veľmi dobré mechanické vlastnosti a odolnosť voči korózii.

niklový damašek sa vyrába rovnako ako zváraný damašek, ale namiesto mäkkej oceli sa do paketu vkladá nikel. Ten odoláva leptaniu aj korózii. Nevýhodou tohto druhu damašku je nižšia mechanická odolnosť, lebo nikel je mäkký a nekaliteľný.

Mokumé sa vyrába z farebných kovov, medi a mosadzi.

Timascus je podobný damašku, ale je zložený z dvoch rôznych titánových zliatin.

Takže prečo je damašková oceľ taká výnimočná? Aký je dôvod jej unikátnosti?

Nadšenci tejto ocele majú jednoznačnú odpoveď: estetika a vysoký výkon. Originalita každého výrobku, tajomnosť pôvodného výrobného procesu a magický kontrast kovov. Nepopierateľná história, ktorá je prítomná v kresbe damašku a skutočné kúzlo jeho nadčasovosti a starodávnosti. Je tým, prečo podľahnete čaru všetkým predmetom vyrobeným z damaškovej oceli.