Pes domáci (canis lupus familiaris alebo canis familiaris) sa niekedy považuje za samostatný druh, inými vedeckými kruhmi zasa za poddruh vlka. Nech je akokoľvek, dnes je už pes domáci natoľko geneticky a povahovo odlišný od vlka, že ho v rámci všeobecného prehľadu môžeme považovať za samostatný živočíšny druh.
Vlk je najbližším príbuzným psa a pravdepodobne jeho predkom. O druhu pes domáci môžeme hovoriť približne od obdobia 15 000 rokov pred Kr. Do tohto obdobia archeológovia kladú prvé odchovy psích
šteniat v ľudských príbytkoch, ktoré boli krížené už len medzi sebou a nevyskytovalo sa prekríženie s divo žijúcim vlkom. Pes domáci je teda najstaršie domestikované zviera, ak vôbec možno proces pridruženia sa psa k človeku nazvať domestikáciou. Pes totiž nebol človekom „skrotený“, alebo prinútený zotrvať pri človeku násilím. Pes sa pre súžitie s človekom rozhodol dobrovoľne, na základe obojstranných výhod. Najskôr pes pomáhal človeku pri love, neskôr sa stal strážcom a ochrancom ľudských obydlí. V neskorších dobách, ako sa postupne vyvíjalo mnoho psích plemien, poskytoval pes človeku čoraz viac užitočných služieb. Zato u ľudí nachádzal dostatok a pravidelný prísun potravy a taktiež ochranu.