Najstaršie mesto na svete

Najstaršie mesto na svete je ťažké určiť, pretože mestá sa neobjavili naraz, ale vyvíjali sa postupne počas tisícročí. V období, keď začali vznikať prvé sídla, neexistovalo žiadne jasné oddelenie medzi dedinou, osadou a mestom. Ľudia sa najskôr usádzali v skupinách pri vodných zdrojoch, začali pestovať plodiny a domestikovať zvieratá. Až postupne, keď sa populácia zväčšovala, vznikala potreba organizácie, výmeny tovaru, spoločných obradov či obrany pred nepriateľmi. Práve tieto faktory stáli na počiatku vzniku miest.

Mnohé z prvých miest navyše zanikli bez toho, aby po sebe zanechali výrazné stopy. Niektoré zas boli zničené prírodnými katastrofami, vojenskými vpádmi alebo boli dokonca opustené kvôli zmene klímy či presunutiu riečnych tokov. V staroveku bolo bežné, že mestá sa budovali z nepálených tehál, ktoré sa po tisícročiach jednoducho rozpadli a zostali len malé náznaky pôvodných stavieb. Aj preto je určovanie najstaršieho mesta nesmierne náročné – veľká časť dôkazov sa stratila v piesku času.

K tomu sa pridáva aj ďalší problém: archeológovia ani historici sa nezhodujú na tom, čo presne považovať za mesto. Podľa niektorých je rozhodujúca prítomnosť opevnenia, podľa iných organizovaná správa, chrámový komplex či určitý počet obyvateľov. Niektoré sídla spred ôsmich či deviatich tisíc rokov už mali ucelenú komunitu, spoločné náboženské rituály a zdobené stavby, ale stále sa im hovorí „protomesá“ teda akési predmestá, ktoré ešte nespĺňali všetky znaky moderného mesta.

Napriek týmto ťažkostiam sa však objavilo niekoľko lokalít, ktoré odborníci označujú za kolísku ľudskej civilizácie. Patria sem najmä mestá regiónu Úrodného polmesiaca. Územia, ktoré sa tiahne od dnešného Iraku cez Sýriu a Libanon až po Palestínu a Izrael. Práve tam sa objavili prvé poľnohospodárske spoločnosti, prvé chrámy, prvé obchodné siete a neskôr aj prvé písmo. Tieto mestá patria medzi najstaršie známe na svete a každé z nich predstavuje jedinečný pohľad do minulosti, v ktorej sa formovali základy dnešnej civilizácie.

Ich vznik nebol náhodný. Vždy sa nachádzali pri riekach, úrodných oblastiach či strategických obchodných cestách. Stali sa centrami kultúry, obchodu a náboženstva. Aj preto sú dodnes symbolom začiatku mestského života a pripomínajú nám, akým dlhým a fascinujúcim vývojom prešla ľudská spoločnosť, kým sa dostala tam, kde je dnes.

Jericho

Jedným z najvýznamnejších kandidátov na titul najstaršieho mesta sveta je Jericho, starobylé sídlo ležiace na západnom brehu rieky Jordán v dnešnej Palestíne. Táto lokalita je fascinujúca najmä tým, že tu archeológovia objavili dôkazy o osídlení starom približne 10 000 rokov pred naším letopočtom, čo z nej robí jedno z vôbec najstarších známych trvalých sídiel ľudstva. Ide o obdobie, keď ľudia ešte len prechádzali od kočovného spôsobu života k poľnohospodárstvu a trvalému usadeniu.

Jednou z najväčších zvláštností Jericha je, že sa tu nachádzajú prvé známe mestské architektonické prvky. Okolo roku 8000 pred n. l. obyvatelia postavili kamenné hradby, ktoré nemajú vo svojej dobe obdobu. Išlo o masívnu stavbu, vysokú približne tri až štyri metre a hrubú až dva metre. Pri nej stála aj záhadná kamenná veža vysoká okolo osem až deväť metrov, vybavená vnútorným schodiskom. Archeológovia dodnes diskutujú o jej účele – mohla slúžiť ako obranná stavba, strážna veža, kultová svätyňa alebo dokonca ako stavba spojená s pozorovaním slnka či mesačných cyklov.

Fakt, že už tak dávno dokázali ľudia z Jericha postaviť monumentálne stavby, naznačuje existenciu organizovanej spoločnosti, schopnej plánovať, spolupracovať a vytvárať veľké stavebné projekty. To bol jeden z hlavných dôvodov, prečo odborníci považujú Jericho za predchodcu skutočných miest – vyspelé osídlenie s prvkami urbanizácie.

Jericho bolo zároveň mimoriadne výhodne položené. Leží pri prameni Ájn as-Sultán, ktorý poskytoval trvalý zdroj vody v inak veľmi suchom prostredí. Práve voda bola jedným z hlavných dôvodov, prečo sa tu ľudia usádzali opakovane. Poloha pri úrodných oblastiach umožňovala pestovanie obilia a ďalších plodín, čo podporovalo trvalý rast komunity.

Ďalším pozoruhodným faktom je, že Jericho patrí medzi mestá s najdlhším nepretržitým osídlením na svete. Aj keď mesto prešlo mnohými obdobiami rozkvetu i úpadku, nikdy nebolo úplne opustené na dlhé obdobie. Neskôr tu žili Kanaánci, Izraeliti, Byzantínci aj Arabské kmene. V rôznych obdobiach bolo zničené, opäť postavené a prestavané, no život v ňom nikdy celkom nezanikol.

Jericho tiež zohralo dôležitú úlohu v mnohých starovekých príbehoch. Už sa spomína v Biblii ako mesto s „padnutými hradbami“, ktoré dobyl Jozue. Aj keď tento príbeh má skôr legendárny charakter, naznačuje, aké významné a známe bolo Jericho už v staroveku.

Archeologické výskumy v Jerichu odhalili nielen opevnenie a vežu, ale aj pozostatky domov, zásobných jám, nástrojov, ozdôb či dokonca kultových objektov. To všetko dokazuje, že Jericho bolo už v dávnej praveku komplexnou a fungujúcou komunitou so stabilnou populáciou, ktorá patrila medzi najvyspelejšie svojho času.

Vďaka týmto výnimočným objavom považujú vedci Jericho nielen za najstaršie opevnené mesto na svete, ale aj za jedno z najdôležitejších miest pri výskume vzniku poľnohospodárstva, urbanizácie a samotnej civilizácie.

Legendy a príbehy tisícročia

Jericho je nielen jedným z najstarších miest na svete, ale aj miestom opradeným legendami a príbehmi, ktoré pretrvali tisícročia. Jeho dávna história a neobvyklé stavby. Najmä masívne hradby a tajomná kamenná veža podnietili vznik mnohých mýtov, ktoré dodnes fascinujú historikov, teológov aj milovníkov staroveku.

Legenda o padnutí jerichských hradieb

Najznámejšou legendou spojenou s Jerichom je príbeh zo Starého zákona o tom, ako hradby mesta padli počas dobývania Izraelitmi. Podľa biblického rozprávania už po tom, čo Mojžiš priviedol Izraelitov na prah zasľúbenej zeme, mal jeho nástupca Jozue dobyť Jericho. No namiesto klasického boja použili Izraeliti zvláštnu taktiku:

• sedem dní kráčali okolo hradieb mesta,
• kňazi trúbili na baranie rohy – šofary,
• na siedmy deň obišli mesto sedemkrát,
• pri poslednom zaznení trúb obyvatelia Izraela mohutne zakričali a podľa legendy hradby Jericha padli samy od seba.

Niektorí historici tvrdia, že táto legenda mohla mať reálny základ. Mesto bolo v rôznych obdobiach zničené zemetraseniami, ktoré by mohli spôsobiť náhle zrútenie hradieb. Legendárny príbeh sa tak mohol vytvoriť spojením historickej udalosti a náboženskej symboliky.

Mýtus o Jerichu ako „Meste palmov“

Jericho bolo v staroveku prezývané aj „Mesto palmov“ a s tým je spojená legenda, podľa ktorej mal boh úrodnosti požehnať túto oblasť tak, aby bola aj v najväčších horúčavách zelená a životodarná. V skutočnosti sa Jericho nachádzalo pri výdatnom prameni Ájn as-Sultán, ktorý vytváral oázu uprostred púštnej krajiny. Pre dávnych obyvateľov to muselo pôsobiť takmer zázračne.

Podľa jednej z povestí mala byť táto oáza darom bohyne plodnosti, ktorá vraj žila v jaskyni pri prameni a ochraňovala mesto pred suchom. Hovorilo sa, že ak sa voda prameňa niekedy zakalí, je to znamenie, že bohyňa je nahnevaná a čaká ju obeta.

Tajomná Jerichská veža – stavba spojená s kultom predkov

Masívna kamenná veža z doby okolo 8000 pred n. l. je často spájaná s rôznymi mýtmi. Niektoré teórie hovoria, že nebola len praktickou stavbou, ale mala aj náboženský alebo duchovný význam. Podľa jednej legendy mala byť veža postavená na počesť dávneho náčelníka alebo predka, ktorý podľa povesti zachránil osadu pred nájazdníkmi. Jeho duch mal podľa tradície „dohliadať“ z veže na mesto, a preto bola konštruovaná tak, aby bola viditeľná zo širokého okolia.

Iné povesti hovoria, že veža mala slúžiť ako symbol „ochrany pred temnotou“. Keďže bola orientovaná podľa pohybu slnka, mohla symbolizovať boj svetla proti chaosu. Niektoré špekulácie pripúšťajú aj astronomickú funkciu. Veža vraj mohla byť spojená so sledovaním zimného slnovratu.

Jericho ako „brána do zasľúbenej zeme“

V mnohých starovekých príbehoch sa Jericho spomína ako miesto medzi dvoma svetmi medzi divočinou a úrodnou krajinou, medzi bojom a mierom, medzi putovaním a domovom. Podľa niektorých legiend bolo Jericho považované za „bránu“ k lepšiemu životu. Staroveké kmene verili, že kto ovládol Jericho, získal moc nad celým úrodným údolím rieky Jordán.

Práve z tohto dôvodu sa zachovali príbehy o nadprirodzených bytostiach, ktoré vraj mali chrániť mesto. Hovorilo sa o duchoch púšte a vodných démonoch strážiacich prameň, ktorí vraj dokázali spôsobiť choroby tým, ktorí sa k mestu priblížili s nepriateľským úmyslom. Tieto legendy sa tradovali stáročia a mali posilniť predstavu, že Jericho je miestom pod osobitnou ochranou božstiev.

Jericho v židovskej, kresťanskej a islamskej tradícii

Jericho je unikátne aj tým, že sa vyskytuje vo viacerých náboženských textoch. V židovstve a kresťanstve je známe najmä príbehom o Jozuovi, no spomína sa aj v súvislosti s prorokmi Eliášom a Elizeom. V islámskej tradícii je mesto spájané s prorokom Išom a so zázrakmi, ktoré sa mali stať v jeho okolí.

Podľa jednej arabskej legendy mali staré hradby Jericha chrániť aj tesne do príchodu islamských vojsk, no keď sa pred nimi modlil veliteľ Chálid ibn al-Valíd, hradby vraj začali praskať, akoby „sa samy vzdávali“ pred vojskami nového vierovyznania.

Eridu – najstaršie mesto sveta a kolíska bohov

Eridu, nachádzajúce sa v južnom Iraku, patrí k najstarším mestám ľudskej civilizácie. Archeológovia datujú jeho počiatky približne do roku 5000 pred n. l. a Sumeri ho považovali za úplne prvé mesto na svete. Podľa starovekých mýtov práve v Eridu „vznikla kráľovská moc“, zrod poriadku a civilizácie, ktorá sa mala následne šíriť do ostatných miest Mezopotámie.

Najvýznamnejšou stavbou Eridu bol chrámový komplex zasvätený bohu Enkimu, pánovi sladkej vody, múdrosti, tvorenia a umenia. Počas tisícročí bol chrám niekoľkokrát prestavaný a rozšírený, pričom vytvoril základ pre neskoršie sumerské zikkuraty.

Hoci Eridu nebolo mestom v modernom zmysle slova, bolo to jedno z prvých organizovaných sídiel s posvätnou architektúrou, hospodárskym životom a kultúrnym centrom. Pre starovekých Sumerov malo posvätný charakter a patrilo k najdôležitejším miestam ich duchovného sveta.

Legendy a povesti z Eridu

Legenda o Enkim a stvorení poriadku sveta

Podľa sumerskej mytológie práve Enki sídlil v Eridu vo svojom posvätnom chráme E-abzu, ktorý bol obklopený sladkovodnou podzemnou prahmotou nazývanou Apsu. Z nej pramenil život. Enki mal byť tým, kto dal svetu zákony, poznanie, umenie a techniky. Do Eridu sa podľa legendy vracali ľudia, aby od neho získali múdrosť a vedenie potrebné pre život.

Mýtus o tom, ako Eridu „odovzdalo kráľovskú moc“

V sumerskom zozname kráľov sa píše: „Keď kráľovská moc zostúpila z nebies, bola ustanovená v Eridu.“ To znamená, že bohovia vybrali Eridu ako prvé miesto, kde mohol človek vládnuť podľa božského poriadku. Neskôr sa mala kráľovská moc presunúť do ďalších miest, ako Ur, Uruk či Kiš, no Eridu bolo prvým božsky uznaným sídlom civilizácie.

Legenda o Enkim a bohyni plodnosti Ninhursag

V jednom zo známych sumerských mýtov Enki zje magické rastliny bohyni Ninhursag, čo ho privedie do vážneho ohrozenia života. Ninhursag mu následne vytvára osem uzdravujúcich bohov. Mýtus sa čiastočne odohráva v Eridu a opisuje ho ako miesto, kde božské bytosti chodili po zemi.

Povesť o „Nádobe osudu“

V jednej menej známej legende sa hovorí o tom, že v Eridu sa nachádzala mystická nádoba, ktorá obsahovala „me“ božské princípy a zákony sveta (poriadok, tvorivú silu, remeslá, hudbu, kráľovské rituály). Podľa povesti ju Enki tajne strážil vo svojom chráme v Eridu, aby zabránil chaosu.

Uruk

Z hľadiska skutočného mestského života sa za jedno z najstarších miest sveta považuje Uruk, nachádzajúci sa v južnom Iraku. Jeho počiatky siahajú do obdobia okolo roku 4000 pred n. l., keď sa z malej osady začalo formovať jedno z prvých skutočných mestských centier. Uruk sa postupne stal dôležitým centrom obchodných ciest, remesiel, kultúry a náboženstva. Obchodníci sem prinášali cenné kovy, látky, korenie a iné komodity z rôznych častí Mezopotámie, čo umožňovalo miestnym remeselníkom rozvíjať svoje schopnosti v keramike, kováčstve či textilnej výrobe.

Práve v Uruku vzniklo klinové písmo. Prvý známy systém písma na svete. Písmo bolo pôvodne využívané na evidenciu obchodných transakcií, zásob a daní, no neskôr sa stalo nástrojom pre literatúru a náboženské texty. Monumentálne stavby, ktoré sa tu nachádzali, ako napríklad mohutné zikkuraty a rozsiahle chrámové komplexy, svedčia o vysokej úrovni architektonických a inžinierskych znalostí. Zikkuraty, stupňovité veže slúžiace ako miesta uctievania bohov, dominovali panoráme mesta a boli strediskami náboženského a spoločenského života.

V období svojho rozkvetu bol Uruk jedným z najväčších miest starovekého sveta, pričom jeho populácia sa odhaduje na desiatky tisíc obyvateľov. Ľudia tu žili v hustej zástavbe, udržiavali zavlažovacie kanály, ktoré umožňovali pestovanie obilnín, a organizovali spoločenské a náboženské obrady, ktoré udržiavali poriadok a identitu komunity.

Okrem historických faktov je Uruk známy aj z legendárnych príbehov. Podľa sumerskej a akadskej tradície tu sídlil legendárny kráľ Gilgameš, poloboh a poloman. Gilgameš je hrdinom Eposu o Gilgamešovi, ktorý patrí k najstarším zachovaným literárnym dielam sveta. Príbehy o ňom rozprávajú o jeho neohrozených činoch, priateľstve s divokým mužom Enkiduom, hľadaní nesmrteľnosti a o význame múdrosti a ľudskej zraniteľnosti.

Legenda hovorí, že Gilgameš nechal postaviť monumentálne mestské hradby Uruku, ktoré boli také mohutné, že ich dokončenie údajne trvalo celé desaťročia. Niektoré povesti dokonca opisujú, že mesto bolo také veľké a krásne, že bohovia z neho cítili hrdosť, ale aj obavy, a že Gilgameš sám sa stal symbolom ľudskej odvahy, túžby po nesmrteľnosti a zároveň múdrosti prijať smrť.

Uruk teda predstavuje jedinečné spojenie historickej reality a mýtickej tradície. Je to miesto, kde sa zrodili prvé mestá, písmo, komplexná spoločnosť a legendy, ktoré dodnes fascinujú ľudí po celom svete.

Okrem týchto troch existuje viacero ďalších miest, ktoré si nárokujú titul najstaršieho mesta sveta. Medzi ne patrí Byblos v Libanone s osídlením od roku 5000 pred n. l., či mestá ako Damask a Aleppo v Sýrii, ktoré sú často označované za jedny z najdlhšie nepretržite obývaných miest na Zemi. Významnou lokalitou je aj Çatalhöyük v dnešnom Turecku, osídlený približne od roku 7400 pred n. l., ktorý však nemal pravidelné ulice ani spoločenské štruktúry typické pre mesto, no predstavuje veľmi ranú formu sídliska s hustou zástavbou a spoločným životom.

Pri otázke, ktoré je skutočne najstaršie mesto na svete, záleží najmä na tom, ako definujeme „mesto“. Ak berieme do úvahy opevnenie a prvé znaky organizovanej obrany, najstarším je Jericho, kde archeológovia objavili masívne kamenné múry a veže, čo svedčí o koordinovanej spoločenskej aktivite. Ak hľadáme najstaršie urbanizované sídlo so spoločenskými a náboženskými štruktúrami, Eridu je jedným z najvážnejších kandidátov, pretože už obsahovalo chrámy a administratívne budovy, ktoré naznačujú rozdelenie práce a organizovanú komunitu. A ak sa zameriame na prvé skutočne veľké mesto s písomnosťou, rozsiahlymi stavbami a organizovanou spoločnosťou, víťazom je Uruk, kde sa rozvinula mestská správa, vzniklo klinové písmo a mesto sa stalo centrom obchodných a kultúrnych aktivít.