Z tradičnej tamahaganovej ocele sa kovali meče Nihontó.
Túto oceľ je možné identifikovať podľa jej zvláštneho vzhľadu, a to: veľmi kvalitná tamahaganová oceľ má zvyčajne lesklý vzhľad striebornej farby, zatiaľ čo menej kvalitná tamahaganová oceľ má šedivú farbu. Na jej povrchu je niekedy možné vidieť oranžové, modré alebo červené bodky. Nie sú to nečistoty, ale výsledok prirodzeného oxidačného procesu, keď je kera (viď nižšie) vystavená a ochladzuje sa na vzduchu. Ale to nie sú to príznaky nízkej kvality ocele.
Japonská oceľ nazývaná watetsu (v európe sa nazýva oranda tetsu), vzniká transformáciou železného piesku satetsu. Tento pôvodný piesok obsahuje magnezit (Fe3O4), markazit (FeS2) alebo hematit (Fe2O3) a veľa molybdénu, ktorý čepeľ chráni pred poškodením - zlomením. Okrem týchto pre kovanie čepele dôležitých látok, piesok satetsu obsahuje aj veľmi málo fosforu a síry, čo opäť znižuje riziko jej poškodenia. Existujú dva druhy piesku satetsu:, akame, ktorý má hrdzavú farbu a maso alebo masago, ktorý je hrubší a čierny. Ten druhý obsahuje nižší podiel nečistôt, napr. fosforu, a preto je najvhodnejší na výrobu čepele (hmotnostný podiel fosforu v akame je 0,04 a v mase je 0,01; hmotnostný podiel síry v akame je 0,061, v mase je 0,034 – údaje sú čerpané z lokality Izumo). Tento piesok bol nájdený v okolí regiónov Hoki a Izumo a získal ocenenie pre svoju vysokú kvalitu. Po objavení tohto piesku sa v týchto regiónoch postavilo veľa tatárskych pecí. Tatárske pece, nazývané aj pece s nízkou šachtou, zredukovali oxidáciu ocel. Uhlík obsiahnutý v drevenom uhlí zvyšuje podiel uhlíka v oceli. Ich cieľom bolo extrahovať železo z piesku satetsu (obsahuje len 1% železa) a premeniť ho na oceľ s vysokým obsahom uhlíka (je to vlastne druh železa s obsahom uhlíka viac ako 0,03%). Vďaka prirodzeným vlastnostiam železného piesku sa získava neuveriteľne tvrdá oceľ, ktorá ale nie je krehká. Tento typ ocele je možné veľmi dobre ostriť, a to bez rizika zmenšenia ostria (zatiaľ čo čepeľ s nízkym obsahom uhlíka nie je dostatočne tvrdá na to, aby sa ostrie zaostrilo bez jeho opotrebovania sa). Oceľ tiež zostáva pružná a dokáže absorbovať vibrácie po páde, a to s menšou pravdepodobnosťou poškodenia sa (samozrejme že čím ťažšia je oceľ, tým menej absorbuje vibrácie spôsobené otrasmi, a tým je vyššia pravdepodobnosť jej poškodenia – zlomenia). Preto tamahagan predstavuje oceľ, ktorá je pevná, ľahko sa ostrí a nie je krehká. V súčasnosti po celom svete ešte stále existujú nízko postavené pece, ale historická tatárska pec sa zachovala iba jedna. Bola postavená v roku 1976 spoločnosťou NBTHK v meste Shimane v Japonsku, na mieste svätyne Yasukuni, kde sa tradičným spôsobom vyrobilo odhadom až 8000 čepelí. Postupne vznikali aj iné druhy tatárskych pecí: počas éry Edo sa efermérne pece s každým použitím museli znovu vybudovať. Proces oxidačnej redukcie trval päť dní. Jeden deň bol potrebný na vybudovanie múrov pece, následne 30 minút trval proces rozpálenia sa dreveného uhlia, potom sa na rozpálenom z drevenom uhlí vytvorilo lôžko pre uloženie železného piesku a ponechalo sa horieť po dobu 30 minút. Potom sa na piesok naniesla ďalšia vrstva dreveného uhlia. Po ďalších troch hodinách sa zopakoval rovnaký proces. Počas troch dní sa postupne navzájom pridávali vrstvy uhlia a piesku tak, aby sa umožnil prechod uhlíka obsiahnutého v drevenom uhlí do železa. Počas prevádzky dosiahla teplota v peci 1200°C až 1500°C. Pri takejto vysokej teplote sa znižuje obsah nečistôt v oceli a spája sa uhlíka so železom. Počas posledného dňa sa oceľ extrahuje a ochladzuje. Počas prevádzky pece bolo možné vyrobiť až 2 tony tamahaganu, pričom počas procesu oxidácie a redukcie sa spotrebovalo 8 ton uhlia a 13 ton rudy. Po zničení stien pece sa získava oceľový blok s názvom kera, pričom iba polovicu tohto bloku tvorí oceľ tamahagan (rozlišovacím kritériom je obsah uhlíka 0,6% až 1,5%). Asi dve tretiny tejto ocele tamahagan majú optimálny obsah uhlíka od 1% do 1,2%. Zvyšná časť, ktorá obsahuje len 0,6% uhlíka je použitá na kovanie kompozitných oceľových čepelí tamahagan. Je dobré vedieť, že tatárske pece sa datujú do 6. alebo 7. storočia, a pochádzajú z Kórei.
Japonská oceľ (watetsu) nebola jedinou, ktorá sa používala v Japonsku. Počas obdobia Momoyama (1573-1603) sa dovážali ocele z nižšou kvalitou z Portugalska a Holanska (nazývali sa nanbantetsu, hyotantetsu alebo konohatetsu).